Netradične pridávam report z pešieho výletu na nízkotatranské končiare zahalené hmlou. Pôvodne vznikol len v mailovej forme, ale tak prečo ho nedať aj sem? PJa netoraz nahradili ďalší dvaja horali, takže zostava bola nasledovná:
- Rišo alias "Kamzík"
- Maťo alias "Madvaď"
- Mišo alias Miguel, teda ja.
Uvádzam svoj report nasledovaný Maťovým videním udalostí oných dní.
Report by Miguel
Deň 1
Prší už v BA. Odliepam sa od PC a teplého kakaa čoby terapie po dvoch dňoch v premočenom oblečení na poslednom cyklovýlete. Vo vlaku medzi rečou zisťujem, že nejdeme do Fatry ale Nízkych Tatier. V Banskej Bystrici vystupujeme o zástavku skôr (BB mesto). Je to však len chvíľa chôdze a už sa kocháme nedostavaným kolosom autobusového nástupišťa. Za túto chvíľku však začalo pršať, čo vo mne cestou do Kauflandu vyvolalo na chvíľu odpor a chuť kúpiť lístok naspať domov. Napokon Kafuland neobchádzam a plním mikroténové sáčky paštékami a sladkosťami. Na zahnanie primárneho hladu kupujeme minipizzu. Nič tak suché sme dlho nejedli, ale s pivom v staničnom bufáči to celkom išlo. Do dochodu busu na Donovaly sme mali len 10 minút, čo nás trochu zaskočilo, ale všetko sa stihlo. Hneď na Donovaloch začína pršať čomu prisbôsobujeme svoje kostýmy. S menším zablúdením je cesta bezproblémová. Z8krátko sme na hrebeni, všade hmla ale darí sa nám zbadať "hbytého" rysa. Premočení nachádzame aj nocľažisko - nový zrub. Asi hodinu zakladáme oheň, papier na založenie otrháva Maťo z konzerv, napokon najlepšie poslúžil obal z Enciánu. Na večeru je opekaná Rišova slanina a Frankova - cítime sa ako v raji a debatíme až do tmy. Presun do stanu postavenom pod strechou zrubu na počiatku sprevádza pocit dusna v stane. Prijaté opatrenia sa neskôr v noci ukážu ako prehnané, keď nás pre zmenu drví zima a vietor prefukujúci cez škáry medzi doskami, ako i klaustrofobické záchvaty z nedostatku priestoru.
Deň 2
Balíme sa v riadnej kose, raňajky vynechávame. Na začiatku máme strmé stúpanie, ktoré nás rozohreje. Zbadáme prvý raz slnko a dávame raňajky. Dosahujeme pásmo kosodreviny a za stáleho slnkasvitu postupujeme ďalej. Horským vodcom je Maťo, ktorý úspešne zažehnal všetky vzbury z dlhého pochodu. Zdolávame vrchol prvého kopca a až na hmlu na jednej strane svahu sa kocháme aj výhľadmi. Keďže sme vstávali už 5:30, v čase obeda prichádzame na chatu pod Chabencom. Je prázdna a aj keď sme mali zavolať správcovi podľa odkazu na dverách jeho kanclu, túto námahu sme si ušetrili. Ponevierame sa po priedomí chaty čítajúc nájdené časopisy a vyhrievajúc sa na slnku, ak práve nebolo skryté oblakmi. Vodu máme z blízkeho prameňa, ktorý obzvláštňuje lyrická výzva návštevníkom: "Zákaz srať a šťať v okolí prameňa" preloženom aj do angličtiny. Na večer sa ukladáme spolu s časopismi na horné poschodie chaty obložené hliníkom. Našu idylku náhle narúša vpád českých oneskorencov. Zakladajú oheň, ktorý na noc zmenil hornú miestnosť na vyhňu.
Deň 3
Vstávame pred Čechmi, vonku dávame raňajky pri vychádzajúcom Slnku. Na začiatok máme stúpanie na Chabenec, spríjemnené slzením oka, ktorého príčine som neporozumel. Ešte sme ani nedošli hore, a už sa prihnala hmla a dážď, ktoré nás s meniacou sa intenzitou sprevádzali po zvyšok putovania. Z výhľadov sme nič nemali, kopce sme brali bez väčších prestávok rad za radom. Nálada v tíme nebola veľmi nadšená, chvíľami sme boli dosť premočení, Madvaď sa stále prezliekal zatiaľčo menej vybavený zvyšok tlupy trpel v tom čo mal na sebe. Fádny pochod oživovali stretnutia s Kamzíkmi a Rišove pády. Naším šťastím bol tiež chodník vyskladaný z obrovských kameňov, ktorého pôvod sme zadatovali kamsi do predchádzajúcej červenej éry a mládežníckych brigád, ale ktovie...
Na Chopku nás milo prekvapila otvorená Kamenná chata. Dokonca mali aj všetky jedlá z fastfood menu a tak sa náš sen - guláš a pivo stáva sa protihodnotu 6€ skutočnosťou. Vonku stále leje, púšťame sa do čítania tunajších kníh - obrázková kniha zeme a kniha tragédií, ktorej autorom bol člen Horskej služby. Na bar medzi množstvo iných lepím nálepku Unicorn. Z podstatnejších vecí stanovujeme ďalší program - zísť do doliny. V doline nás čakalo slnečné počasie, výrub lesa na stavbu novej zjazdovky a po krátkom oddychu pod kopcom aj hľadanie hotela. V SNP nám po zhliadnutí zablateného výzoru a otázke, či sú k prezentovanej cene 43€ aj raňajky doporučili lacnejšie ubytovanie. Obrovsky nepekný hotel Junior obchádzame a na zjazdovke vyludzujúc ľudové cimbalovky, týči sa náš hotel Družba. Napriek starému názvu ide o dôkladne zrekonštruovaný a rozšírený hotel s množstvom služieb.
Po vybalení sa na izbe a tým zároveň aj jej zamorením dymovým smradom z opekania ešte z prvého dňa navštevujeme reštauráciu. Zanadávame si na akcie ŽSR a Štátneho pedagogického ústavu, ktorý sa napchávajú bravčovou hlavou a pod. a dávame halušky s pivom a pivom. Úslužnému čašníkovi nechávame za jeho služby na účte za 15€ nulové prepitné a rýchlo sa vytrácame na izbu pozrieť pár seriálov pred spaním.
Deň 4
Po vyplienení bufetových stolov na raňajkách opúšťame zamorenú izbu a vydávame sa na našu poslednú túru. Trasu sme chceli zvoliť rekreačnejšiu s cieľom dostať sa k nejakej MHD. Zvolili sme myslím dobre a konečne sme si užili aj pekný výhľad. Prehánky síce nemali dovolenku, ale aspoň pri nich zostávalo svietiť slnko. Išli sme teda cez sedlo Javorie, pod Krakovou hoľou, sedlo pod Kúpeľom, Poludnicu dole do Iľanova. Náš dvorný kamzík Rišo si v náročnom teréne vyvrtol členok. Ako jediný mal poistenie, ale našťastie po fixácii sťahujúcim obväzom hrdinsky pokračoval. Pochod sa nám zdal nekonečný, ale predsa len sme dorazili do údolia vedúceho do dediny Iľanovo. Tu sme pozreli zvláštny spôsob ťažby dreva z kopca pomocou traktora a lán naťahaných asi v 10 metrovej výške. Nasledoval jednotvárny pochod do dediny. Možno sme mohli využiť odvoz okoloidúceho lesného robotníka, ale nenabrali sme odvahu opýtať sa ho. Cestou sme dojedali zásoby a priebežne monitorovali stav otlakov na nohách. Tie sa hlásili k slovu hlavne po pauzách. Na prvej zástavke SADky v dedine sme sa hromadne poprezúvali a poprezliekali. Do najbližšieho spoja sme sadli v krčme. Jej pokrokovosť nás príjemne šokovala - nemohlo sa v nej fajčiť. Padli nejaké pivká a v rámci už dobrej nálady i čipsy, originál MIVA chrumky a kešu oriešky.
Autobus nás na stanici vyhodil asi 20 minút pred odchodom posledného vlaku do BA - predraženého ICčka. Pri príležitosti mojich narodiek sme teda ešte narýchlo v blízkom bare kúpili fľašu vína a čokolády. Pre istotu som potom zbehol ešte po jednu, pre dvojnásobnú radosť našich spolusediacich v kupé. Cesta vďaka tejto výbave i súťaži v lúštení Sudoku na čas (2:1 na sety - stredne ťažké vyhral Rišo na čas, ťažké a veľmi ťažké som vyhral kotnumačne ja, kedy Rišo spravil chybu a nedokončil) ubehla rýchlo a so slzou v oku sa na hlavnej stanici lúčime.
P.S. To pivo s krycím názvom "mop a chlap" bolo pred či po tomto výlete?
Report by Maťo
Po prečítaní si Mišovho reportu, ako i navnadení z Mišových cyklistických reportov som sa rozhodol prekonať lenivosť a pasivitu, sprevádzajúcu celý môj život, s tým že sa pokúsim o vlastný pohľad na spoločný tohtoročný počin Riša, Miša a mňa Madvaďa v Nízkych Tatrách. Kedže som prv vzhliadol report už ostrieľaného reportéra Miga, nedalo mi s neho čo to skopírovať, takže ak by mal niekto dojem, že číta 2x to isté, nech ani na okamžik nezapochybuje, že môj je ten originál. Takže pome nato...
Deň 0-nultý
Nášmu spoločnému výletu, predchádzala samozrejme, ako si bezpochyby vyžaduje každá náročná expedícia do neprebádaných končín Zeme, dôkladná porada a spoločná príprava. Ako priestory najvhodnejšie na túto činnosť bolo v náročnom konkurze vybrané moje súčasné obydlie, resp. nora... môj hlas si získala najmä blízkou polohou. Na úvod sme začali riešiť samotný cieľ našej spoločnej exkurzie. O plnohodnotnosti vzájomnej diskusie svedčí najmä neskoršie prekvapenie Miša, ked vo vlaku zistil, pri podrobnom študovaní mapy Veľkej Fatry, že cieľom našej výpravy je dobitie neschodných terénov Nízkych Tatier, kam ľudská noha ešte nevkročila. Pri riešení spôsobu dopravy do Banskej Bystrice, ktorá sa mala stať naším zakladným východiskovým bodom, začínajú prvé konflikty, nakoľko Rišo so svojou nadmorskou výškou 1,90 m kategoricky odmietol trlákanie sa busom. Ostalo nám teda využiť služby ŽSR. Cesta je naplánovaná. BA-BB-Donovaly. Ostáva poradiť sa kto si čo berie na oblečenie a stravu. Vymeníme si zopár bezradných pohľadov, kde každému je vopred jasné že paštiky nesmú chýbať. Musím dodať, že do poslednej chvíle bola naša expedícia neistá, do odchodu nebolo jasné či sa vôbec pôjde a v akej zostave...a navyše po predchádzajúcich rokoch, kde po dôkladnom plánovaní s Rišom ostalo len spoločné spoznávanie krás divočiny bratislavských pajzlov, musím uznať že mal som i trochu obavy... a k tomu všetkému sa pridávala neprajná predpoveď počasia i empirické vystríhanie ešte nie celkom vyschnutého Miša z predchádzajúceho blatového cyklovýletu. No ale nastáva...
Deň 1
Zraz si dávame na hlavnej stanici. Dávam na chrbát ťažký ruksak, kde po vopchatí stanu a karimatky neostalo moc miesta a poberám sa na stanicu, cestou stretávam Miša a už spoločne čakáme pred kúpou lístkov na oneskorenca Riša. Cesta vo vlaku ubieha rýchlo. Sledujeme míňajúce sa stanice spoza okna i na mape a rovnako meniace sa počasie. Pribúdajú mraky i spoločné obavy. S blížiacim sa miestom výstupu z pekelného stroja badať na nás napätie. Nikto z nás v BB ešte z vlaku nevystupoval, aspoň sa k tomu zábudlivec nepriznal, tak sme si neni celkom istí kde to vlastne máme vystúpiť. Naše rozpaky naplno prepuknú na zastávke BB-zastávka, kde vystupujeme a po rozhliadnutí a zistení že sa v podstate nachádzame uprostred ničoho sa Rišo opätovne rozhodol do vlaku nastúpiť...expedícia je vážne ohrozená...ale vidiac naše bezradné postávanie sa uvedenej stanici radšej zase vystúpil a bezradne sa pridal ku nám. Z krás BB spoznávame len malebnú autobusovú stanicu s dominujúcimi bufetmi a nie príliš vzdialený Kaufland, kam avšak doraziť v hustnúcom daždi nebolo už až také príjemné. Zásobený proviantom, sedíme v staničnom bufáči a občerstvujeme sa. Rišo obkukáva podpivníky a podchvíľou ich už je v bufete o niečo menej. Pochybujem že zákazníkom, aktuálne tam sedeli postarší pár notorikov v bufetovom kroji, odcudzené podpivníky budú chýbať. Do autobusu nastupujem prvý, v dobrej nálade som sa nezdržal hlasitého smiechu pri platení cestovného i za svoj ruksak, keď bol skúseným okom šoféra označený za nadrozmerný, kdežto Rišov i Migov ruksak bol v norme. Ako merítko na jeho nadrozmernosť stačil letmý dotyk s náznakom, aby som sa otočil a po rontgenovom pohľade o opodstatnenosti šoférovho tvrdenia nemohlo byť pochýb. V autobuse sedíme už teda štyria, môj ruksak, ( teda vlastne Dominikin, ako i spacák a alobalová podložka) sa stáva plnohodnotným členom expedície. V autobuse pociťujem potrebu vyprázdnenia močového mechúra, ale prírodná scenéria meniaca sa za oknom moje nutkavé pocity načas zaháňa. Vystupujeme na Donovaloch, čomu predchádazala opätovná diskusia kde to vlastne má byť a EXPEDÍCIA začína. Rovnako hustne oblačnosť a prichádzajú prvé kvapky. Prezrieravo si nechávam nohavice, v ktorých som cestoval (moje jedniné slušné rifle..na všetky príležitosti) a obliekam si na ne nepremokavý komplet z roboty. ( potné mapy na rifliach po vyzlečení svedčili o mojom dobrom úsudku). Našlápneme tempo po vytýčenej trase, ktoré mierne zbrzdil len Mišov špeciálny nepremokavý upgrade na topánkach... mikroténové sáčky, celá expedícia sa ostatne niesla i v ich duchu .. (nabudúce ich treba zobrať viac, čo sa odzrkadlilo na Mišovej nevôli pri tom ako mi podával dokonca Tesco tašku, neskôr pri balení po prvom nocľahu). Napredujeme slušne, nohy odpočinuté, entuziazmus z pohodlia našich príbytkov ešte značný. Tempo si snažíme vylepšiť spoločným chorálom...ale pre neznalosť textov ostáva len pri Tři čuníci jdou, jdou, jdou.. Nezbrzdili nás ani prvé úskalia v podobe odklonenia sa od pôvodnej trasy na nejakú drevorubačskú čistinku. Počasie sa postupne zhoršuje, začína husto pršať. Cestou na hrebeň sa pridáva silnejúci vietor a padá rozhodnutie odísť z nekrytého hrebeňa miernou okľukou. Nakoľko som si pri stúpaní dal dolu spodnú nepremokavú časť kompletu, začal som po chvíle chôdzi pociťovať sprvu príjemné chladenie na nohách...po úplnom premočení z bujnej vegetácie zasahujúcej našu stezku o príjemných pocitoch nemohlo byť ani „slichu“. Konečne dorážame do základného tábora...ako skúsení zálesáci rozkladáme oheň z vopred nachystaného papiera, ani milimetrové útržky navlhnutého papiera nahádzajúceho sa na zemi sa pred nami nemôžu za súčasnej situácie cítiť bezpečne. Oheň horíííííí, stálo ma to síce pľuzgierik na ukazováku...ale sálajúce plamienky mi dávajú zabudnúť na boliestku. Nepríjemne štípajúci dym, je len malá daň za sušenie mokrých vecí a opekanie Rišovej slaninky, ktorú sme bezostychu od neho mámili hlasitým mľaskaní. Tento gurmánsky teplý pokrm, ako i celkovú atmosféru už len znásobila červená frankovka...ako inak z Rišovho ruksaku. Zároveň rozkladáme v podkroví zrubu stan a s husťujúcou sa tmou sa ukladáme na nočný odpočinok. Po vyplnení vnútra stanu tromi dospelými ľudmi...vzniká podchvíľou panika, avšak únava ma postupne zmáha a tak nechávam panikáriacich druhov a ustieľam si spať. Zobúdza ma hlasný zvuk neutíchajúceho dažďa a drkotanie vlastných zubov z nastalšej zimy. Premýšľam o prázdnom gauči, ktorý si ostal doma hovieť v teple bytu a o mega deke..ale bolestné myšlienky zaháňam a urputne sa snažím zaspať. Nastáva ráno a s ním aj...
Deň 2
Balenie, základy rannej hygieny v studenom ráne a už sa aj skrehnutí poberáme v ústrety ďalším dobrodružstvám. Po občerstvení uprostred strmého kopca smerom na hrebeňovku NT badáme slnečné lúče ... teplo je na koži i na duši ... nastáva prvé používanie opaľovacích krémov, teda všetci sa svorne mažeme tým Mišovým...a s chuťou ukrajujeme metre zo strmého stúpania. Občasné zastávky, kochanie sa pohľadmi...ale zažehnávam i prvé osobné krízy.
K záveru mi síl ubúda...Rišo napreduje najrýchlešie, až ostáva z neho len deprimujúca silueta v ďialke a na zemi spadnutá šiltovka. Dobiehame ho pred naším druhým nocľažiskom chatou pod Chabencom. Rozložili sme sa pred ňou a využívame teplo Slnka na sušenie vecí...je to omnoho účinnejšie ako dym z predchádzajúce večerného ohňa. Sušenie si krátime občerstvovaním sa, kde zo zásob nám utešene ubúda a čítaním starých časopisov (niektoré z uplynulého týždňa). Blízky prameň nás výdatne osviežil chutnou vodou a s blížiacim sa večerom si vyberáme miesto odpočinku..opäť v podkroví. Večernú pohodu narúšajú hlasy z dolnej časti chaty, ako i skutočnosť že prítomnosť chatára sme si vskutku neželali. Po spoznaní že sa jedná o podobných dobrodruhov ako sme my... českých turistov sa ukladám k spánku. Budí ma neskutočné teplo, žeby deficit z predchádzajúcej noci... nepomáha ani vylezenie zo spacáku...a druhú noc sprevádzajú pocity úzkosti z tepla a vlastný pot. Svitá, spoločne vstávame...začína
Deň 3
Opäť rýchle balenia, raňajky ( opať nikoho nezvábila fazuľa ako ani kukurica v objemnej konzerve, ktoré s prízvukovaným údivom, že čo všetko sú ľudia schopní zobrať ako poživeň, „ochotne“ zobral Mig do svojho dožívajúceho ruksaku..ono zicherka a izolepa rozhodne nie je všeliek). Doplňujeme zásoby vody a vyrážame. Stúpame na priľahlý kopec, na ktorý som deň predtým vyčerpaný s úctou pozeral ako na niečo nezdolateľné. Slnečné ráno sa ale čoskoro, verné tradícii mení na upršaný a hmlistý deň. Výhľady sú v nedohľadne a na klzkých kameňoch človek pozerá radšej pod nohy. Pri rázcestiach si Mig a Rišom fotia a prezerajú časovníky, kdežto ja verný svojej aktuálnej prezývke radšej volím vyvalenie sa na mokrastú trávu, či oválny kameň. Vstávanie je ťažké, pomáhajú motivačné tik-taky. Z hustej hmly sa vynárajú kamzíky v našej tesnej blízkosti. Obraciam sa na Riša zahaleného v kapucni a šiltovke a naznačujem mu, aby tichšie našľapoval. Rišo súhlasne prikývne, príde na moju úroveň a zvučným hlasom šťavnato opisuje jeden zo svojich predchádzajúcich pádov, otŕčajúc mi svoje doráňané ruky. Vysvetľujem mu čo som myslel predchádzajúcim gestom, načo ma húževnato sprdne, že či si myslím že v tej kapucni aj niečo počuje...kamzíky miznú nenávratne v hmle.
Padne Mila, padne sójový rez...glgám vodu..pokračujeme. Narážame na širočizný chodník z pekne usporiadaného kamenia, tempo sa zvyšuje i moje zaostávanie. Pod Chopkom chata. Zisťujeme že otvorená. Vidina tepla a chutného pokrmu zapríčinuje, že Chopok ostáva nepokorený v hmle. Pivo, guláš, pivo... čučoriedková čokoláda (Migov nevrlý pohľad nakoľko za obeť mala padnúť obyčajná mliečna...ale fialovastý obal s výraznou modrou farbou mi čiastočne zatemnil rozum...no proste madvaď). Chvíľa dohadovania..zmena plánu...smer dolina. Pri zostupovaní nás opäť pookrejú slnečné lúče. V Demänovskej Doline vyberáme vhodný hotel na zrekreovanie síl, nakoľko domov sa nám ešte ísť nechce. Vyhráva Družba, sympatický penzión. Ubytovávame sa, sušíme...Niekoľko krát využívam splachovací záchod, dokonca pri tejto vymoženosti odbieham aj od chutnej večere...(ale na svoju obhajobu uvádzam, že zákys a pivo nejdú dokopy i keď tlmené slušnou porciou chutných halušiek). Dvere na chodbách penziónu sa otvárajú kartou, čo zapríčinilo moje viacnásobné ztrápnenie. Večer pozeráme seriály a ide sa spať. Ako večer skončil, ráno začína...
Deň 4
...seriály, hygiena, výdatné raňajky...seriály...a odchádzame. Izba s nepeknou arómou ostáva bezpochyby celodenným zamestnaním upratovačky. Ako opustíme penzión začína pršať. Mišo ešte na schodoch penziónu siaha po sáčkoch, ktoré majú zachrániť to čo prasknutá podrážka nemôže. Úvodná dezorientácia... následne už pokračujeme po predom vytýčenej trase. Opäť dážď striedajúci sa s vykukujúcim slnkom, prezliekam sa častejšie než kedykoľvek doteraz. Cestu sťažuje všadeprítomný výrub stromov. Zásoby potravín sú už kritické, nakoľko sa nám ich nepodarilo doplniť a za obeť padli, už i objemné konzervy fazole a kukurice na radosť vláčucého ich Miša. ( ale boli chutným predjedlom večere v penzióne...i bez lyžičky). Po trase sa vyskytujú objemné kôpky akýchsi fekálií, ukľudňujem svojich druhov neustálym opakovaním, že určite ide o hladného medveďa, ktorý sa neštíti ani napadnúť a rozžuť turistu. Volíme zarastenú, mokrú šmýkajúcu sa cestu. Zákerne prenechávam prvenstvo v chôdzi iným, s tým aby mi otriasli mokrotu z bujnej vegetácie...a opájam sa tým že v takomto neschodnom teréne máme dobré tempo. Z omylu ma vyvedie postrašia dvojica českých turistov, ktorý nás obehnú a zmiznú kdesi v ďialy. Rišo utŕpa ďalšie zranenie...pozeráme naňho s obavami...po ošetrení pokračujeme zvolnejším tempom. Otlaky sa ozývajú čoraz hlasnejšie, časovku podľa rozcestníka zvládame s takmer 30 minútovým oneskorením.
Prichádzame na asfaltku, ktorej tvrdý povrch znásobuje utrpenie spôsobované otlakmi. Napredujem pomaly. Rišo ukrajuje posledné kolieska salámy, pričom to určené pre mňa padá na zem a kotúľa sa hodnú chvíľu po ceste. Pomaly ho dobiehame, pofúkanie...a už aj mizne mastná obživa v mojich útrobách. Rišo dostáva krízu, sadáme na blízke kmene, pripravené na odvoz. Padajú posledné tik-taky. Pri myšlienke na pokračovanie dostávam krízu ja. Vpred ma ženú len spomienky na chutné jedivá z predošlých dní, ale moja chôdza je značne neohrabaná. Prichádzame k vodnému dielu...priľahlá lúčina nabádala moju myseľ na rozloženie stanu a zalomenie v ňom, ale kritický stav našich zásob...mal som už len pepermitové žuvačky ma donútil túto myšlieknu rýchlo odohnať. Vykúkajú prvé domy, neskôr zisťujeme že sa jedná o JRD. Komunikácia s kravami vychádza nazmar. Musím na svojom Múúúú ešte popracovať. Iľanovo, časť LM, zastávka MHD ostáva načas našou ambasádou. Prezliekanie, balenia...hľadanie krčmy. V miestnej krčme sa vracia dobrá nálada, rekapitulujeme expedíciu, popíjame pivká a vyjedáme krčmárove zásoby pochutín. MHD v LM je spoľahlivé, autobus prichádza načas, nastupujeme a človek zabúda na otlaky i krízy a už pomaly nostalgicky spomína na zážitky, ktoré ho budú hriať v robote, či všednom BA živote. Prichádzame na železničnú stanicu v LM, kupujeme lístky a narýchlo zháňame nejakú obživu do Icčka. Podujmeme sa nato spoločne s Migom, nakoľko Rišo sa stáva už čiastočne imobilným, nechávame ho strážiť batožinu v priestoroch stanice. V neďalekej krčme oslovujeme výčapníka, ktorý ochotne po ukončení súkromného hovoru predostrel ponuku lahodných vín. Vyberáme obe z jeho „rozmanitej“ ponuky, i keď po to druhé sa Mig vracal v pokluse. Prichádza vlak...k vymoženostiam Icčka patrí ako sme sa presvedčili i mierne meškanie, avšak nikomu to neprekáža. Bolestné otlaky, ako i vypnutie časových údajov ( akonáhle nechodím do roboty strácam pojem o čase) zapríčinili, že som si nespomenul na Migové práve prebiehajúce výročie narodenia, hoci som mal preňho už dlhšie odložený doma darček. Takže ešte raz opať dodatočne: „ Všetko najlepšie“. Vo vlaku panuje dobrá nálada. Robím časo merača a rozhodcu pri súboji Miša s Rišom v sudoku. Samozrejme som objektívny začo ma Rišo častuje častými buchnátmi a nepekným častovaním expresívnymi výrazmi. Nepáči sa mu ani keď mu v rýchlom slede za sebou nahlas hovorím rozmanité čísla. Neviem prečo. Padá lahva za lahvou...pár kúskov čokolády...driemem...kupé sa napĺňa. V BA sa lúčime, každý sa teší na sprchu a posteľ. Každopádne expedícia a vydarila...ostávajú pekné spomienky a chuť opäť podniknúť spoločne niečo podobné...
P.S. To pivo s krycím názvom "mop a chlap" bolo pred či po tomto výlete?
Hehe...to bolo až potom...v Pizza grille... s Prifukou...pamätám sa nato preto že mi živo utkvela v pamäti Rišova dokaličená päta, ktorú v krčme s chuťou otŕčal.
- Rišo alias "Kamzík"
- Maťo alias "Madvaď"
- Mišo alias Miguel, teda ja.
Uvádzam svoj report nasledovaný Maťovým videním udalostí oných dní.
Report by Miguel
Deň 1
Prší už v BA. Odliepam sa od PC a teplého kakaa čoby terapie po dvoch dňoch v premočenom oblečení na poslednom cyklovýlete. Vo vlaku medzi rečou zisťujem, že nejdeme do Fatry ale Nízkych Tatier. V Banskej Bystrici vystupujeme o zástavku skôr (BB mesto). Je to však len chvíľa chôdze a už sa kocháme nedostavaným kolosom autobusového nástupišťa. Za túto chvíľku však začalo pršať, čo vo mne cestou do Kauflandu vyvolalo na chvíľu odpor a chuť kúpiť lístok naspať domov. Napokon Kafuland neobchádzam a plním mikroténové sáčky paštékami a sladkosťami. Na zahnanie primárneho hladu kupujeme minipizzu. Nič tak suché sme dlho nejedli, ale s pivom v staničnom bufáči to celkom išlo. Do dochodu busu na Donovaly sme mali len 10 minút, čo nás trochu zaskočilo, ale všetko sa stihlo. Hneď na Donovaloch začína pršať čomu prisbôsobujeme svoje kostýmy. S menším zablúdením je cesta bezproblémová. Z8krátko sme na hrebeni, všade hmla ale darí sa nám zbadať "hbytého" rysa. Premočení nachádzame aj nocľažisko - nový zrub. Asi hodinu zakladáme oheň, papier na založenie otrháva Maťo z konzerv, napokon najlepšie poslúžil obal z Enciánu. Na večeru je opekaná Rišova slanina a Frankova - cítime sa ako v raji a debatíme až do tmy. Presun do stanu postavenom pod strechou zrubu na počiatku sprevádza pocit dusna v stane. Prijaté opatrenia sa neskôr v noci ukážu ako prehnané, keď nás pre zmenu drví zima a vietor prefukujúci cez škáry medzi doskami, ako i klaustrofobické záchvaty z nedostatku priestoru.
Deň 2
Balíme sa v riadnej kose, raňajky vynechávame. Na začiatku máme strmé stúpanie, ktoré nás rozohreje. Zbadáme prvý raz slnko a dávame raňajky. Dosahujeme pásmo kosodreviny a za stáleho slnkasvitu postupujeme ďalej. Horským vodcom je Maťo, ktorý úspešne zažehnal všetky vzbury z dlhého pochodu. Zdolávame vrchol prvého kopca a až na hmlu na jednej strane svahu sa kocháme aj výhľadmi. Keďže sme vstávali už 5:30, v čase obeda prichádzame na chatu pod Chabencom. Je prázdna a aj keď sme mali zavolať správcovi podľa odkazu na dverách jeho kanclu, túto námahu sme si ušetrili. Ponevierame sa po priedomí chaty čítajúc nájdené časopisy a vyhrievajúc sa na slnku, ak práve nebolo skryté oblakmi. Vodu máme z blízkeho prameňa, ktorý obzvláštňuje lyrická výzva návštevníkom: "Zákaz srať a šťať v okolí prameňa" preloženom aj do angličtiny. Na večer sa ukladáme spolu s časopismi na horné poschodie chaty obložené hliníkom. Našu idylku náhle narúša vpád českých oneskorencov. Zakladajú oheň, ktorý na noc zmenil hornú miestnosť na vyhňu.
Deň 3
Vstávame pred Čechmi, vonku dávame raňajky pri vychádzajúcom Slnku. Na začiatok máme stúpanie na Chabenec, spríjemnené slzením oka, ktorého príčine som neporozumel. Ešte sme ani nedošli hore, a už sa prihnala hmla a dážď, ktoré nás s meniacou sa intenzitou sprevádzali po zvyšok putovania. Z výhľadov sme nič nemali, kopce sme brali bez väčších prestávok rad za radom. Nálada v tíme nebola veľmi nadšená, chvíľami sme boli dosť premočení, Madvaď sa stále prezliekal zatiaľčo menej vybavený zvyšok tlupy trpel v tom čo mal na sebe. Fádny pochod oživovali stretnutia s Kamzíkmi a Rišove pády. Naším šťastím bol tiež chodník vyskladaný z obrovských kameňov, ktorého pôvod sme zadatovali kamsi do predchádzajúcej červenej éry a mládežníckych brigád, ale ktovie...
Na Chopku nás milo prekvapila otvorená Kamenná chata. Dokonca mali aj všetky jedlá z fastfood menu a tak sa náš sen - guláš a pivo stáva sa protihodnotu 6€ skutočnosťou. Vonku stále leje, púšťame sa do čítania tunajších kníh - obrázková kniha zeme a kniha tragédií, ktorej autorom bol člen Horskej služby. Na bar medzi množstvo iných lepím nálepku Unicorn. Z podstatnejších vecí stanovujeme ďalší program - zísť do doliny. V doline nás čakalo slnečné počasie, výrub lesa na stavbu novej zjazdovky a po krátkom oddychu pod kopcom aj hľadanie hotela. V SNP nám po zhliadnutí zablateného výzoru a otázke, či sú k prezentovanej cene 43€ aj raňajky doporučili lacnejšie ubytovanie. Obrovsky nepekný hotel Junior obchádzame a na zjazdovke vyludzujúc ľudové cimbalovky, týči sa náš hotel Družba. Napriek starému názvu ide o dôkladne zrekonštruovaný a rozšírený hotel s množstvom služieb.
Po vybalení sa na izbe a tým zároveň aj jej zamorením dymovým smradom z opekania ešte z prvého dňa navštevujeme reštauráciu. Zanadávame si na akcie ŽSR a Štátneho pedagogického ústavu, ktorý sa napchávajú bravčovou hlavou a pod. a dávame halušky s pivom a pivom. Úslužnému čašníkovi nechávame za jeho služby na účte za 15€ nulové prepitné a rýchlo sa vytrácame na izbu pozrieť pár seriálov pred spaním.
Deň 4
Po vyplienení bufetových stolov na raňajkách opúšťame zamorenú izbu a vydávame sa na našu poslednú túru. Trasu sme chceli zvoliť rekreačnejšiu s cieľom dostať sa k nejakej MHD. Zvolili sme myslím dobre a konečne sme si užili aj pekný výhľad. Prehánky síce nemali dovolenku, ale aspoň pri nich zostávalo svietiť slnko. Išli sme teda cez sedlo Javorie, pod Krakovou hoľou, sedlo pod Kúpeľom, Poludnicu dole do Iľanova. Náš dvorný kamzík Rišo si v náročnom teréne vyvrtol členok. Ako jediný mal poistenie, ale našťastie po fixácii sťahujúcim obväzom hrdinsky pokračoval. Pochod sa nám zdal nekonečný, ale predsa len sme dorazili do údolia vedúceho do dediny Iľanovo. Tu sme pozreli zvláštny spôsob ťažby dreva z kopca pomocou traktora a lán naťahaných asi v 10 metrovej výške. Nasledoval jednotvárny pochod do dediny. Možno sme mohli využiť odvoz okoloidúceho lesného robotníka, ale nenabrali sme odvahu opýtať sa ho. Cestou sme dojedali zásoby a priebežne monitorovali stav otlakov na nohách. Tie sa hlásili k slovu hlavne po pauzách. Na prvej zástavke SADky v dedine sme sa hromadne poprezúvali a poprezliekali. Do najbližšieho spoja sme sadli v krčme. Jej pokrokovosť nás príjemne šokovala - nemohlo sa v nej fajčiť. Padli nejaké pivká a v rámci už dobrej nálady i čipsy, originál MIVA chrumky a kešu oriešky.
Autobus nás na stanici vyhodil asi 20 minút pred odchodom posledného vlaku do BA - predraženého ICčka. Pri príležitosti mojich narodiek sme teda ešte narýchlo v blízkom bare kúpili fľašu vína a čokolády. Pre istotu som potom zbehol ešte po jednu, pre dvojnásobnú radosť našich spolusediacich v kupé. Cesta vďaka tejto výbave i súťaži v lúštení Sudoku na čas (2:1 na sety - stredne ťažké vyhral Rišo na čas, ťažké a veľmi ťažké som vyhral kotnumačne ja, kedy Rišo spravil chybu a nedokončil) ubehla rýchlo a so slzou v oku sa na hlavnej stanici lúčime.
P.S. To pivo s krycím názvom "mop a chlap" bolo pred či po tomto výlete?
Report by Maťo
Po prečítaní si Mišovho reportu, ako i navnadení z Mišových cyklistických reportov som sa rozhodol prekonať lenivosť a pasivitu, sprevádzajúcu celý môj život, s tým že sa pokúsim o vlastný pohľad na spoločný tohtoročný počin Riša, Miša a mňa Madvaďa v Nízkych Tatrách. Kedže som prv vzhliadol report už ostrieľaného reportéra Miga, nedalo mi s neho čo to skopírovať, takže ak by mal niekto dojem, že číta 2x to isté, nech ani na okamžik nezapochybuje, že môj je ten originál. Takže pome nato...
Deň 0-nultý
Nášmu spoločnému výletu, predchádzala samozrejme, ako si bezpochyby vyžaduje každá náročná expedícia do neprebádaných končín Zeme, dôkladná porada a spoločná príprava. Ako priestory najvhodnejšie na túto činnosť bolo v náročnom konkurze vybrané moje súčasné obydlie, resp. nora... môj hlas si získala najmä blízkou polohou. Na úvod sme začali riešiť samotný cieľ našej spoločnej exkurzie. O plnohodnotnosti vzájomnej diskusie svedčí najmä neskoršie prekvapenie Miša, ked vo vlaku zistil, pri podrobnom študovaní mapy Veľkej Fatry, že cieľom našej výpravy je dobitie neschodných terénov Nízkych Tatier, kam ľudská noha ešte nevkročila. Pri riešení spôsobu dopravy do Banskej Bystrice, ktorá sa mala stať naším zakladným východiskovým bodom, začínajú prvé konflikty, nakoľko Rišo so svojou nadmorskou výškou 1,90 m kategoricky odmietol trlákanie sa busom. Ostalo nám teda využiť služby ŽSR. Cesta je naplánovaná. BA-BB-Donovaly. Ostáva poradiť sa kto si čo berie na oblečenie a stravu. Vymeníme si zopár bezradných pohľadov, kde každému je vopred jasné že paštiky nesmú chýbať. Musím dodať, že do poslednej chvíle bola naša expedícia neistá, do odchodu nebolo jasné či sa vôbec pôjde a v akej zostave...a navyše po predchádzajúcich rokoch, kde po dôkladnom plánovaní s Rišom ostalo len spoločné spoznávanie krás divočiny bratislavských pajzlov, musím uznať že mal som i trochu obavy... a k tomu všetkému sa pridávala neprajná predpoveď počasia i empirické vystríhanie ešte nie celkom vyschnutého Miša z predchádzajúceho blatového cyklovýletu. No ale nastáva...
Deň 1
Zraz si dávame na hlavnej stanici. Dávam na chrbát ťažký ruksak, kde po vopchatí stanu a karimatky neostalo moc miesta a poberám sa na stanicu, cestou stretávam Miša a už spoločne čakáme pred kúpou lístkov na oneskorenca Riša. Cesta vo vlaku ubieha rýchlo. Sledujeme míňajúce sa stanice spoza okna i na mape a rovnako meniace sa počasie. Pribúdajú mraky i spoločné obavy. S blížiacim sa miestom výstupu z pekelného stroja badať na nás napätie. Nikto z nás v BB ešte z vlaku nevystupoval, aspoň sa k tomu zábudlivec nepriznal, tak sme si neni celkom istí kde to vlastne máme vystúpiť. Naše rozpaky naplno prepuknú na zastávke BB-zastávka, kde vystupujeme a po rozhliadnutí a zistení že sa v podstate nachádzame uprostred ničoho sa Rišo opätovne rozhodol do vlaku nastúpiť...expedícia je vážne ohrozená...ale vidiac naše bezradné postávanie sa uvedenej stanici radšej zase vystúpil a bezradne sa pridal ku nám. Z krás BB spoznávame len malebnú autobusovú stanicu s dominujúcimi bufetmi a nie príliš vzdialený Kaufland, kam avšak doraziť v hustnúcom daždi nebolo už až také príjemné. Zásobený proviantom, sedíme v staničnom bufáči a občerstvujeme sa. Rišo obkukáva podpivníky a podchvíľou ich už je v bufete o niečo menej. Pochybujem že zákazníkom, aktuálne tam sedeli postarší pár notorikov v bufetovom kroji, odcudzené podpivníky budú chýbať. Do autobusu nastupujem prvý, v dobrej nálade som sa nezdržal hlasitého smiechu pri platení cestovného i za svoj ruksak, keď bol skúseným okom šoféra označený za nadrozmerný, kdežto Rišov i Migov ruksak bol v norme. Ako merítko na jeho nadrozmernosť stačil letmý dotyk s náznakom, aby som sa otočil a po rontgenovom pohľade o opodstatnenosti šoférovho tvrdenia nemohlo byť pochýb. V autobuse sedíme už teda štyria, môj ruksak, ( teda vlastne Dominikin, ako i spacák a alobalová podložka) sa stáva plnohodnotným členom expedície. V autobuse pociťujem potrebu vyprázdnenia močového mechúra, ale prírodná scenéria meniaca sa za oknom moje nutkavé pocity načas zaháňa. Vystupujeme na Donovaloch, čomu predchádazala opätovná diskusia kde to vlastne má byť a EXPEDÍCIA začína. Rovnako hustne oblačnosť a prichádzajú prvé kvapky. Prezrieravo si nechávam nohavice, v ktorých som cestoval (moje jedniné slušné rifle..na všetky príležitosti) a obliekam si na ne nepremokavý komplet z roboty. ( potné mapy na rifliach po vyzlečení svedčili o mojom dobrom úsudku). Našlápneme tempo po vytýčenej trase, ktoré mierne zbrzdil len Mišov špeciálny nepremokavý upgrade na topánkach... mikroténové sáčky, celá expedícia sa ostatne niesla i v ich duchu .. (nabudúce ich treba zobrať viac, čo sa odzrkadlilo na Mišovej nevôli pri tom ako mi podával dokonca Tesco tašku, neskôr pri balení po prvom nocľahu). Napredujeme slušne, nohy odpočinuté, entuziazmus z pohodlia našich príbytkov ešte značný. Tempo si snažíme vylepšiť spoločným chorálom...ale pre neznalosť textov ostáva len pri Tři čuníci jdou, jdou, jdou.. Nezbrzdili nás ani prvé úskalia v podobe odklonenia sa od pôvodnej trasy na nejakú drevorubačskú čistinku. Počasie sa postupne zhoršuje, začína husto pršať. Cestou na hrebeň sa pridáva silnejúci vietor a padá rozhodnutie odísť z nekrytého hrebeňa miernou okľukou. Nakoľko som si pri stúpaní dal dolu spodnú nepremokavú časť kompletu, začal som po chvíle chôdzi pociťovať sprvu príjemné chladenie na nohách...po úplnom premočení z bujnej vegetácie zasahujúcej našu stezku o príjemných pocitoch nemohlo byť ani „slichu“. Konečne dorážame do základného tábora...ako skúsení zálesáci rozkladáme oheň z vopred nachystaného papiera, ani milimetrové útržky navlhnutého papiera nahádzajúceho sa na zemi sa pred nami nemôžu za súčasnej situácie cítiť bezpečne. Oheň horíííííí, stálo ma to síce pľuzgierik na ukazováku...ale sálajúce plamienky mi dávajú zabudnúť na boliestku. Nepríjemne štípajúci dym, je len malá daň za sušenie mokrých vecí a opekanie Rišovej slaninky, ktorú sme bezostychu od neho mámili hlasitým mľaskaní. Tento gurmánsky teplý pokrm, ako i celkovú atmosféru už len znásobila červená frankovka...ako inak z Rišovho ruksaku. Zároveň rozkladáme v podkroví zrubu stan a s husťujúcou sa tmou sa ukladáme na nočný odpočinok. Po vyplnení vnútra stanu tromi dospelými ľudmi...vzniká podchvíľou panika, avšak únava ma postupne zmáha a tak nechávam panikáriacich druhov a ustieľam si spať. Zobúdza ma hlasný zvuk neutíchajúceho dažďa a drkotanie vlastných zubov z nastalšej zimy. Premýšľam o prázdnom gauči, ktorý si ostal doma hovieť v teple bytu a o mega deke..ale bolestné myšlienky zaháňam a urputne sa snažím zaspať. Nastáva ráno a s ním aj...
Deň 2
Balenie, základy rannej hygieny v studenom ráne a už sa aj skrehnutí poberáme v ústrety ďalším dobrodružstvám. Po občerstvení uprostred strmého kopca smerom na hrebeňovku NT badáme slnečné lúče ... teplo je na koži i na duši ... nastáva prvé používanie opaľovacích krémov, teda všetci sa svorne mažeme tým Mišovým...a s chuťou ukrajujeme metre zo strmého stúpania. Občasné zastávky, kochanie sa pohľadmi...ale zažehnávam i prvé osobné krízy.
K záveru mi síl ubúda...Rišo napreduje najrýchlešie, až ostáva z neho len deprimujúca silueta v ďialke a na zemi spadnutá šiltovka. Dobiehame ho pred naším druhým nocľažiskom chatou pod Chabencom. Rozložili sme sa pred ňou a využívame teplo Slnka na sušenie vecí...je to omnoho účinnejšie ako dym z predchádzajúce večerného ohňa. Sušenie si krátime občerstvovaním sa, kde zo zásob nám utešene ubúda a čítaním starých časopisov (niektoré z uplynulého týždňa). Blízky prameň nás výdatne osviežil chutnou vodou a s blížiacim sa večerom si vyberáme miesto odpočinku..opäť v podkroví. Večernú pohodu narúšajú hlasy z dolnej časti chaty, ako i skutočnosť že prítomnosť chatára sme si vskutku neželali. Po spoznaní že sa jedná o podobných dobrodruhov ako sme my... českých turistov sa ukladám k spánku. Budí ma neskutočné teplo, žeby deficit z predchádzajúcej noci... nepomáha ani vylezenie zo spacáku...a druhú noc sprevádzajú pocity úzkosti z tepla a vlastný pot. Svitá, spoločne vstávame...začína
Deň 3
Opäť rýchle balenia, raňajky ( opať nikoho nezvábila fazuľa ako ani kukurica v objemnej konzerve, ktoré s prízvukovaným údivom, že čo všetko sú ľudia schopní zobrať ako poživeň, „ochotne“ zobral Mig do svojho dožívajúceho ruksaku..ono zicherka a izolepa rozhodne nie je všeliek). Doplňujeme zásoby vody a vyrážame. Stúpame na priľahlý kopec, na ktorý som deň predtým vyčerpaný s úctou pozeral ako na niečo nezdolateľné. Slnečné ráno sa ale čoskoro, verné tradícii mení na upršaný a hmlistý deň. Výhľady sú v nedohľadne a na klzkých kameňoch človek pozerá radšej pod nohy. Pri rázcestiach si Mig a Rišom fotia a prezerajú časovníky, kdežto ja verný svojej aktuálnej prezývke radšej volím vyvalenie sa na mokrastú trávu, či oválny kameň. Vstávanie je ťažké, pomáhajú motivačné tik-taky. Z hustej hmly sa vynárajú kamzíky v našej tesnej blízkosti. Obraciam sa na Riša zahaleného v kapucni a šiltovke a naznačujem mu, aby tichšie našľapoval. Rišo súhlasne prikývne, príde na moju úroveň a zvučným hlasom šťavnato opisuje jeden zo svojich predchádzajúcich pádov, otŕčajúc mi svoje doráňané ruky. Vysvetľujem mu čo som myslel predchádzajúcim gestom, načo ma húževnato sprdne, že či si myslím že v tej kapucni aj niečo počuje...kamzíky miznú nenávratne v hmle.
Padne Mila, padne sójový rez...glgám vodu..pokračujeme. Narážame na širočizný chodník z pekne usporiadaného kamenia, tempo sa zvyšuje i moje zaostávanie. Pod Chopkom chata. Zisťujeme že otvorená. Vidina tepla a chutného pokrmu zapríčinuje, že Chopok ostáva nepokorený v hmle. Pivo, guláš, pivo... čučoriedková čokoláda (Migov nevrlý pohľad nakoľko za obeť mala padnúť obyčajná mliečna...ale fialovastý obal s výraznou modrou farbou mi čiastočne zatemnil rozum...no proste madvaď). Chvíľa dohadovania..zmena plánu...smer dolina. Pri zostupovaní nás opäť pookrejú slnečné lúče. V Demänovskej Doline vyberáme vhodný hotel na zrekreovanie síl, nakoľko domov sa nám ešte ísť nechce. Vyhráva Družba, sympatický penzión. Ubytovávame sa, sušíme...Niekoľko krát využívam splachovací záchod, dokonca pri tejto vymoženosti odbieham aj od chutnej večere...(ale na svoju obhajobu uvádzam, že zákys a pivo nejdú dokopy i keď tlmené slušnou porciou chutných halušiek). Dvere na chodbách penziónu sa otvárajú kartou, čo zapríčinilo moje viacnásobné ztrápnenie. Večer pozeráme seriály a ide sa spať. Ako večer skončil, ráno začína...
Deň 4
...seriály, hygiena, výdatné raňajky...seriály...a odchádzame. Izba s nepeknou arómou ostáva bezpochyby celodenným zamestnaním upratovačky. Ako opustíme penzión začína pršať. Mišo ešte na schodoch penziónu siaha po sáčkoch, ktoré majú zachrániť to čo prasknutá podrážka nemôže. Úvodná dezorientácia... následne už pokračujeme po predom vytýčenej trase. Opäť dážď striedajúci sa s vykukujúcim slnkom, prezliekam sa častejšie než kedykoľvek doteraz. Cestu sťažuje všadeprítomný výrub stromov. Zásoby potravín sú už kritické, nakoľko sa nám ich nepodarilo doplniť a za obeť padli, už i objemné konzervy fazole a kukurice na radosť vláčucého ich Miša. ( ale boli chutným predjedlom večere v penzióne...i bez lyžičky). Po trase sa vyskytujú objemné kôpky akýchsi fekálií, ukľudňujem svojich druhov neustálym opakovaním, že určite ide o hladného medveďa, ktorý sa neštíti ani napadnúť a rozžuť turistu. Volíme zarastenú, mokrú šmýkajúcu sa cestu. Zákerne prenechávam prvenstvo v chôdzi iným, s tým aby mi otriasli mokrotu z bujnej vegetácie...a opájam sa tým že v takomto neschodnom teréne máme dobré tempo. Z omylu ma vyvedie postrašia dvojica českých turistov, ktorý nás obehnú a zmiznú kdesi v ďialy. Rišo utŕpa ďalšie zranenie...pozeráme naňho s obavami...po ošetrení pokračujeme zvolnejším tempom. Otlaky sa ozývajú čoraz hlasnejšie, časovku podľa rozcestníka zvládame s takmer 30 minútovým oneskorením.
Prichádzame na asfaltku, ktorej tvrdý povrch znásobuje utrpenie spôsobované otlakmi. Napredujem pomaly. Rišo ukrajuje posledné kolieska salámy, pričom to určené pre mňa padá na zem a kotúľa sa hodnú chvíľu po ceste. Pomaly ho dobiehame, pofúkanie...a už aj mizne mastná obživa v mojich útrobách. Rišo dostáva krízu, sadáme na blízke kmene, pripravené na odvoz. Padajú posledné tik-taky. Pri myšlienke na pokračovanie dostávam krízu ja. Vpred ma ženú len spomienky na chutné jedivá z predošlých dní, ale moja chôdza je značne neohrabaná. Prichádzame k vodnému dielu...priľahlá lúčina nabádala moju myseľ na rozloženie stanu a zalomenie v ňom, ale kritický stav našich zásob...mal som už len pepermitové žuvačky ma donútil túto myšlieknu rýchlo odohnať. Vykúkajú prvé domy, neskôr zisťujeme že sa jedná o JRD. Komunikácia s kravami vychádza nazmar. Musím na svojom Múúúú ešte popracovať. Iľanovo, časť LM, zastávka MHD ostáva načas našou ambasádou. Prezliekanie, balenia...hľadanie krčmy. V miestnej krčme sa vracia dobrá nálada, rekapitulujeme expedíciu, popíjame pivká a vyjedáme krčmárove zásoby pochutín. MHD v LM je spoľahlivé, autobus prichádza načas, nastupujeme a človek zabúda na otlaky i krízy a už pomaly nostalgicky spomína na zážitky, ktoré ho budú hriať v robote, či všednom BA živote. Prichádzame na železničnú stanicu v LM, kupujeme lístky a narýchlo zháňame nejakú obživu do Icčka. Podujmeme sa nato spoločne s Migom, nakoľko Rišo sa stáva už čiastočne imobilným, nechávame ho strážiť batožinu v priestoroch stanice. V neďalekej krčme oslovujeme výčapníka, ktorý ochotne po ukončení súkromného hovoru predostrel ponuku lahodných vín. Vyberáme obe z jeho „rozmanitej“ ponuky, i keď po to druhé sa Mig vracal v pokluse. Prichádza vlak...k vymoženostiam Icčka patrí ako sme sa presvedčili i mierne meškanie, avšak nikomu to neprekáža. Bolestné otlaky, ako i vypnutie časových údajov ( akonáhle nechodím do roboty strácam pojem o čase) zapríčinili, že som si nespomenul na Migové práve prebiehajúce výročie narodenia, hoci som mal preňho už dlhšie odložený doma darček. Takže ešte raz opať dodatočne: „ Všetko najlepšie“. Vo vlaku panuje dobrá nálada. Robím časo merača a rozhodcu pri súboji Miša s Rišom v sudoku. Samozrejme som objektívny začo ma Rišo častuje častými buchnátmi a nepekným častovaním expresívnymi výrazmi. Nepáči sa mu ani keď mu v rýchlom slede za sebou nahlas hovorím rozmanité čísla. Neviem prečo. Padá lahva za lahvou...pár kúskov čokolády...driemem...kupé sa napĺňa. V BA sa lúčime, každý sa teší na sprchu a posteľ. Každopádne expedícia a vydarila...ostávajú pekné spomienky a chuť opäť podniknúť spoločne niečo podobné...
P.S. To pivo s krycím názvom "mop a chlap" bolo pred či po tomto výlete?
Hehe...to bolo až potom...v Pizza grille... s Prifukou...pamätám sa nato preto že mi živo utkvela v pamäti Rišova dokaličená päta, ktorú v krčme s chuťou otŕčal.
